Peace please

 V dnešnej dobe je už  normálne, že  menšie deti prijímame na oddelenie aj s rodičom. Kedysi boli deti prijaté do nemocnice s rodičmi v styku len cez návštevné hodiny, takže celá starostlivosť o nich spadala pod úlohy sestry.

Je dokázané, že malí pacienti v sprievode svojich rodičov znášajú hospitalizáciu lepšie, majú neustále psychickú podporu najbližšieho. Okrem toho je veľká pomoc pre sestru, ak mama či otec vykonávajú či už hygienické, stravovacie, alebo iné základné úkony u svojho dieťaťa. Žiaľ , občas sa vyskytnú prípady, keď rodič zabúda že cieľom ošetrovateľského personálu je čo najlepšia starostlivosť o jeho potomka a začína svoju rodičovskú úlohu miešať s lekárskou.

Dnes sme prepustili dieťa, ktoré bolo hospitalizované so svojim oteckom ako sprievodcom. Musím priznať, že všetci sme si vydýchli, keď sa za nimi (či skôr za otcom) zatvorili dvere od oddelenia. Každý lekár či sestra chápe, že rodič chce byť informovaný o všetkom, čo sa s jeho dieťaťom bude robiť, kto bude operovať, ako bude prebiehať pooperačná starostlivosť, kedy sa pacient prepustí. Aj ja ako matka by som prirodzene vyžadovala informácie. Ale otecko sa okrem neustáleho vypytovania na rovnakú vec od všetkých v službe začal zapájať do procesu liečebnej  pooperačnej starostlivosti priamo rozhodovaním, kedy a aký liek jeho dieťa potrebuje. Jeho syn po operácií bol nekľudný, mal bolesti, preto  sa mu okamžite  podal liek proti bolesti, ktorý výborne zaberá a ďalšie analgetikum sa môže podať až o šesť hodín. Lenže synček bol ako živé tornádo, o bolesti nemohlo už byť reči, nakoľko na operačnom mieste nebola citlivosť na dotyk. To znamená, že liek zabral. Ak sú pacienti príliš nekľudní a hrozí, že si môžu ublížiť, je zvykom im priviazať ruku, na ktorej majú intravenóznu kanylu s infúziou. Každý operant reaguje na anestéziu inak, aj malí anjelikovia sa po nej môžu zumeniť na "čertov", nemôžu za to, je to len reakcia na uspanie. Sú dezorientovaní a väčšinou o chvíľku zasa zaspia. Otec usúdil, že fixácia  nie je nutná,aj keď dieťa mu skoro skočilo na hlavu. Sestra v tomto prípade nemôže  jednať nasilu a preto bolo dohodnuté s lekárkou zo sály, že sa môže podať liek na utlmenie, ako posledná možnosť.

Otecko rozhodol, že polovica dávky stačí. Lenže v tejto situácií sa už jedná podľa ordinácie lekára a rodič nemá hlavné slovo. Do 15-tich minút dieťa zaspalo.

Priznám sa, že ma mrzí, keď rodičia neberú naše povolanie, skúsenosti a odborné vedomosti na vedomie. Chceme predsa len to najlepšie pre ich dieťa. Škoda, že niekedy sú rodičia horší ako  ich deti...