Po dvojročnom bývaní má ako samostatnej jednotky, po tom, čo konečne viem prať a nenadávam,ked treba nakúpiť, sa musím vrátiť k našim. Konkrétne do dvojizbáku so psom a mladšou sestrou, ktorá sa všetko len neteší, že jej staršia ségra zas bude obývať spoločnú izbu. Doteraz jej hovoríme "Izbička", pretože pre nás tri sestry bola tiež vo vývoji. Len pomenovanie jej ostalo z detských čias.
Domáce pravidlaá. Určite budú. Aj keď mám s mojimi Eltern skvelý vzťah, vlastne najlepší, pretože sa nevidíme často. Zasa ich zaujímať, kam idem, kedy sa vrátim, kde som. samozrejme v dobrom ,ale ja už som si odvykla. Dúfam,že nebudem mať záchvat agresie, vždy ked začujem, že snáď nebudem vonku do rána. Pes sťastný, že má o jednu postel viac na prespatie si uz ruší svoj pelech, ved načo ho mať. Ked najstaršia ide domov.
Riešila som všetko iné, len aby som nemusela bývať tam,kde mi nebolo zle, len uz sme si zvykli. Že som preč, občas prídem prespať, pokecáme, naberiem si jedlo, vyvenčím psa (aby zas nebolo zle, ze už ich mám úplne na háku ).
Hypotéka? Haha, zdravotná sestra chce bývať vo vlastnom... Stavebné sporenie mám ešte len v polovici. Podnájom ? Veď to sú nehorázne prachy,keď človek ani neinvestuje do vlastného.
Takže sa vraciam k našim.. dúfam, že nie nadlho.
Komentáre