Malý Peťko (4r) sa ocitol na našom oddeleni na trojdňový pobyt z dôvodu operácie. Maminka bola prijatá s ním, takze počas dňa bolo všetko v poriadku. Lenze prisiel večer a upozornenie kolegyne, ze malý musi spať vo svojej postielke a maminka na izbe pre mamicky . Maminka vyvalila oci a zdesene nám oznámila, že to nebude možné, pretože Peťko sám nezaspí, neexistuje, je naučený ju mať stále pri sebe.
V noci to vyzeralo asi takto: Krpec spal v postielke v kuse asi 10 minút za celú noc, jeho plač a jedovanie sa budilo male detičky na pooperačných izbách, maminka presedela pri synovej posteli komplet noc, vynervovaná a nervózna, mysliac si, ze jej dovolíme si vziať malého do jej postele. Lenže to je zakázané a okrem toho ostatné maminky sa potrebujú tiež poriadne vyspat, aby boli schopné sa na druhy deň postarať o svoje deti. Ráno vyčerpaná mamina zistila, ze jej miláčik zaspal práve keď začínala denná služba, upratovanie izieb a ostatné veci. Podráždená a urazená ho odmietla zobudiť a celý deň dávala najavo svoje znechutenie.
Táto situácia sa stáva častejsie a častejsie. Malinké bábatká sa rýchlejšie adaptuju na postielky, aj keď doma spia pri rodičoch. Lenze staršie deti uz vedia kričať, jedovať sa, snažia sa za každú cenu dosiahnuť to, na čo vlastne boli rodičmi naučené. Potom je však naozaj ťažké zabezpečiť v noci pokoj a ticho na oddelení, kde občas majú tento problém so spaním aj dve deti naraz.
Nuž, je možno drastické povedať: Nechajte deti vo svojich posteliach! ,ale ak sa človek nad tým zamyslí, ušetrí si tým možno raz veľa stresu.
Komentáre